Navigácia

Výber jazyka

  • sk
  • en
  • hu

Obsah

História obce

Najstaršie obdobie:

1

Obec Kostolište, ležiace 1km západne od Malaciek, sa nachádza v strede Záhorskej nížiny. Ľudské osídlenie sa datuje od doby bronzovej.

Rôzne archeologické nálezy svedčia o tom že na území našej obce sa vystriedali rôzne kultúry. V našom chotári bolo Rímsko-barbarské sídlo z obdobia pred rozpadom Rímskej ríše koncom 4.storočia . V susedstve sa nachádzajú náleziská zo staršej doby rímskej. Je to pohrebisko z polovice 1.storočia v Malackách a žiarové pohrebisko z 1.storočia v Lábe. Sídlisko z 2.storočia bolo zistené v Gajaroch kde vedľa barbarskej keramiky sa našla tera sigillata (J.Eisner 1.c 225ˇ). V polohe “Na vršku”, západne od obce boli nájdené črepy hnedých nádob zdobené pásikmi vlnovky a čiarami.

O živote na našom území sú ešte staršie údaje a to z doby keltského osídlenia, ktoré tu bolo už 400 rokov pred našim letopočtom. Od Stupavy po Plavecké Podhradie mali Kelti postavené kruhové hradiská ,v ktorých boli vybudované kruhové zásobníky na obilie. Takéto kruhové jamy-zásobníky boli objavené aj v našej obci pri kopaní základov pre rodinné domy. Potvrdzujú to vykopávky u Milana Živicu asi 150 metrov juhozápadne od kostola. Pri kopaní pivnice našli pozostatky hrobu bojovníka s výzbrojou-zdobenou šabľou v puzdre, popolnice a iné predmety, ktoré boli odovzdané Slovenskému národnému múzeu v Bratislave. Išlo o hroby zo 7. až 9.storočia.

Už pred vznikom Veľkomoravskej ríše, okolo roku 831, bola oblasť pozdĺž rieky Moravy pomerne husto obývaná. Na vznik osád, ich rozšírenie alebo úpadok vplývali časté vojenské vpády a nájazdy. Brániace i útočiace vojská čerpali zo zásob miestneho obyvateľstva .Vojaci drancovali, zapaľovali domy a zabíjali. Po každom vyľudnení zemepáni hľadali možnosť opäť osídliť svoje panstvá.

Bojmi postihnuté Záhorie:

Záhorská nížina -oblasť pozdĺž rieky Moravy bola častým miestom prechodu alebo stretu vojsk, tiahnucich od severu na juh alebo do Uhorska. Tatári prišli na Slovensko z dvoch smerov . Prvý cez východoslovenské priesmyky v roku 1421 a druhý - veľké zoskupenie vojsk Tatárov tiahlo cez Poľsko, Sliezsko a Moravu na územie západného Slovenska. Tatári mali silné a disciplinované vojsko. Boli vyzbrojení kopijami a lukmi. Ovládali veľkú časť Ázie a v roku 1233 až k Azovskému moru a do strednej Európy. Roku 1241 sa Tatári vydali cez Poľsko na západ, porazili Poľsko, nemecké vojská a cez Moravu prešli na Slovensko a ďalej do Uhorska. Dobyté územia pustošili, obyvateľstvo vyvražďovali. Uhorská armáda bola proti Tatárom slabá. Uhorsko bolo hospodársky aj vojensky oslabené. Pred Tatármi utekal ľud do hustých lesov. Tatári zničili väčšinu dedín na Záhorí .Kocom januára 1242 sa obe tatárske vojská stretli pri Ostrihome (Dunaj bol zamrznutý). V polovici leta 1242 prišla správa, že Veľký chán Ogotaj zomrel, preto sa velitel tatárských vojsk Batu aj s vojskom ponáhľal domov, aby si zaistil nástupníctvo na trón. Tatári boli na Slovensku vyše roka. Stihli povraždiť veľa obyvateľstva, zničiť obydlia, vyľudniť obývané usadlosti, polia sa neobrábali. Na opustené územia uhorský panovníci sťahovali Nemcov. Po ich príchode sa začali namiesto románskych kostolov stavať gotické. Po krátkom zotavení obyvateľov Záhoria dochádza k ďalším bojom medzi uhorským a českým kráľom. Po vymretí Babenbergovcov , panovníckeho rodu v rakúských krajinách, tieto získal sobášom český kráľ Přemysl Otakar II. Na časť alpských krajín si však robil nárok aj uhorský kráľ Béla IV. Roku 1260 v bitke pri Kressenburgne, neďaleko sútoku Moravy a Dunaja bolo uhorské vojsko zahnané na útek. Uhorský kráľ uznal právo Přemyslovcov na alpské krajiny. Přemysl

Otakar II zorganizoval ďalšie prekvapujúce výpravy a v roku 1271 sa zmocnil Bratislavy a Záhoria.V Bratislave poveril správou hradu rytiera Egida, ktorý však prešiel na stranu Ladislava IV Kumánskeho. Tento skutok vyprovokoval Přemysla Otakara II. k ďalšiemu vpádu s 60 000 vojskom, ktoré tiahlo Záhorím k Stupave. Stupava bola strážnym miestom od hraníc Moravy po južnú časť rieky Morava. Stupava i Bratislava padli do rúk Přemysla Otakara II. Vojny medzi uhorskom a českým kráľom pokračovali. Ďalšiu bitku na Moravskom poli (údolie rieky Moravy) Přemysl Otakar II. prehral a v boji zahynul (1278). Víťazom sa stal Rudolf Habsburský. Spomenutý kráľ Přemysl Otakar II. sa zle zapísal do dejín Slovenska, pretože zničil všetky cenné historické pamiatky a písomnosti v archívoch v Bratislave a v Nitre. Na Slovensku ho nazývali kráľ železný (kvôli častým bojom), v čechách kráľ zlatý.

Ďalšie vojenské udalosti postihli obyvateľov Kostolišťa počas husitských nájazdov na Slovensko v rokoch 1428-1433 . Na ne naviazalo drancovanie bratríckých vojsk v 50-tych a v 60- tych rokoch 15.storočia.

Turecké vojny neboli nepretržité, striedali sa s obdobiami mieru. V čase mieru medzi Turkami a uhorskými voskami jednotlivé turecké skupiny podnikali spolu so zbytkami tatárských vojsk lúpežné prepady hlboko na územie Slovenska. Pri vpádoch sa Turci spájali s veliteľmi stavovských povstaní a spolu sledovali rovnaký cieľ-bojovať proti cisárovi vo Viedni. Cisárské vojská stavovské povstania potlačili. Po porážke vojsk Tőkoly a František Rákoczi ušli do Turecka, kde ich paša zobral pod svoju ochranu. Zosadenie uhorskej šľachty malo pre Habsburgovcov veľký význam. Na rakúsko-uhorský trón nastúpila Maria Terézia (1740-1780). Nastala doba rozmachu remesiel poľnohospodárstva a obchodu.

V roku 1809 tiahlo cez Malacky napoleonské vojsko. Vojsko sa ubytovalo po súkromných domoch, generalita bývala v kaštiely. Kláštoru sa vyhli, zastrašila ich vraj chudoba, disciplína a klauzúra (prísny režim, cudzím vstup zakázaný). Časť Napoleonovho vojska časť Napoleonovho vojska tiahlo aj západnou časťou Záhoria od roku 1805. Po bitke troch cisárov pri Slavkove roku1809 ,tiahli vojska aj cez Malacky.

Roku 1866 bola tuhá a dlhá zima, po nej nasledovala invázia Prusov. Asi 16 000 Prusov tiahlo do Malaciek ale toho istého dňa tiahli ďalej na Bratislavu, kde sa 22.7. odohrala krvavá bitka. Prusi si nárokovali na Viedeň. V nasledujúcom roku prišlo k vyrovnaniu medzi Rakúskom a Maďarskom. Začalo utrpenie Slovákov, vysoké daňe, silná maďarizácia.

Po uzavretí prímeria sa vrátili Prusi i so zajatcami a ranenými do Malaciek. V kláštore zriadili nemocnicu, a na dvore kláštora vojenský tábor. Medzi vojskom sa rozšíril týfus a cholera. Nákaza prešla aj na obyvatelstvo. Po odchode Prusov vo filiálke v Kostolišti napočítali 160 obetí cholery.

Ďalšie veľké zmeny nastaly po definitívnom rozpade Rakúsko-Uhorska v októbri 1918. Vznikla prvá Československá republika. V 1.svetovej vojne na talianskom a ruskom fronte padlo asi 6 občanov Kostolišta.

Počas 2.svetovej vojny občania našej obce zvlášť netrpeli vojnovými udalosťami. Pri prechode frontu sa 5.4 1945 v našej obci stretli sovietske a nemecké vojská. Padlo tu 8 sovietskych a 9 nemeckých vojakov. Hoci boj trval od skorého rána dopoludnia , z našich občanov nikto nezahynul. Väčšie škody boli na hospodárských budovách a stodolách, pretože nemecká armáda podpálila asi 80 stodôl a ustupovala za dymovou clonou. Delostrelecké granáty značne poškodili kostol, najmä veža a strecha utrpeli ostreľovaním nemeckej armády sovietskou armádou. Na obnovu poškodených domov a hospodárských budov poskytol pomoc Obecný úrad.

2

Prvá písomná zmienka o Kostolišti:

Doteraz známa správa z okolia Kostolišta pochádza z roku 1206. V tejto správe sa píše i o osídlení Slovákmi. V roku 1206 uhorský panovník vydal listinu, podľa ktorej rozdelil rozsiahly majetok do rúk šľachty v chotári obce Plavecký Štvrtok a Kostolište pri potoku Malina. Dôvodom rozdelenia majetku bol rozpad konfínia t.j strážneho hraničného pásma pozdĺž rieky Moravy . Kráľ sv. Štefan zabezpečoval svoje územie a hranice podľa vzoru Rimanov - pozdĺž rieky Moravy v šírke 40 až 60km vytvoril pustý pás s prirodzenými močaristými vodnými prekážkami na obranu pred nepriateľmi. Roku 1241 po tatárskom vpáde boli na Záhorie presúvaní Nemci z Rakúska. Takto sa medzi slovenské mená dostali i rakúske.

Roku 1271 vydal uhorský kráľ Štefan V. listinu v ktorej sú uvedené hranice jednotlivých chotárov. V tejto listine sa dočítame, že v našom chotári bola lúka -prátum Kilpiruis. Nevedno či táto lúka ,pasienok alebo pastviská patrili vlastníkovi Kiprilovi, ale pomenovanie obce bolo odvodené od doposiaľ neznámeho slova, je však isté že záhorácke lúčiny boli lokalitami, na ktorých sa medzi lesmi vyvinuli pastierske osady, neskoršie poddanské dediny. Žiadna osobitná kráľovská listina, či iný písomný dokument sa netýka iba Kostolišta, preto musíme spoliehať na všetky, z ktorých sa niečo dozvieme o našej dedine.

Roku 1271 král Štefan V. dáva synom komesa Alexandra “terram castri de zumpa” nazývanú Znoyssa-zem Stupavského hradu . Hranica uvedenej zama ide aj : ad pratum Kilpiruis, t.j. k lúke patriacej k dedine Kilpiruis, ktorá je totožná s dnešným Kostolišťom.

V listine krála Ludovíta z roku 1373 sa popisuje veľká obchodná cesta vedúca z Čiech od Holíča cez Malacky do Bratislavy….per villas Gnár/Gajary/, Kikrillen/Kostolište/, Malaczka/Malacky/, et Stompa/Stupava/…

Naša obec sa spomína aj v Ctiborových listinách z rokov 1420 a 1423 vyhotovených v Holíči, ktorými ju dáva do zálohy kastelánovi na Plavci Timorovi z Grunberga za 150 kôp pražských grošov.

V listinách opisujúcich širšie súvislosti sa dozvedáme aj o Kostolišti.

Názvy obce:

Je ťažké nájsť prvý názov obce podložený písomnými dokumentami. Jeden z najstarších názvov pochádzajúci z čias Veľkej Moravy, by mal byť Kirielo.

Ako sme sa dozvedeli, obec Kostoilište sa spomína v listine z roku 1271,keď král Štefan V. dáva synom komesa Alexandra “terram castri de Ztumpa ” nazývanú Znoyssa-zem Stupavského hradu. Hranica uvedenej zeme ide aj pratum Kilpiruis,t.j. lúke patriacej dedine Kilpiruis,ktorá je totožná s dnešným Kostolišťom.

Písomná správa z roku 1342 uvádza,že obec sa za krála Ludovíta Velkého ,tiež nazývala Kykrillen.Tento názov obce je aj v písomnostiach z roku 1373.

Kráľ Ľudovít I. 1.mája 1373 povoľuje kupcom z Čiech prevážať tovar do Bratislavy a uvádza trasu cesty z Hodonína do Bratislavy. Pisateľ listiny totiž nesprávne uviedol trasu cesty cez Gajary a Kostolište ktoré boli mimo hlavnej trasy. Týmto mylným zápisom trasy sa potvrdzuje existencia Kostolišťa.

V roku 1397 sa uvádza táto obec ako jedna z farností bratislavského prepošta pod názvom Kyrelo.

Ďalšie zmeny názvu obce sú:

1373-Kikrillen-listina krála Ludovíta
1397-Kirch platz
1423- Kirchle
1488 - Kyrihporcz
1536 - Kripolcz
1541 - Kyripolcz
1561 _ Kiripolecz
1564 - Kripolcz
1567 - Krypolch
1587 - Kyrilocz aj Krypolcz
1634 - Kiripolcz
1773 - po slovensky aj po maďarsky Kiripolcs, po nemecky Kiripoltz
1808 - po slovensky Krýpolec, po maďarsky Egyhazhely
1920 - Kiripolec až do roku 1948 keď bol premenovaný ako veľa obcí na - Kostolište.

V roku 1963 si občania , i národný umelec Martin Benka želali vrátiť názov Kiripolec, avšak príslušné ministerstvo a krajský národný výbor nedovolili návrat k pôvodnému názvu s odôvodnením ,že by nastala reťaz premeny názvov z roku 1948 a tiež že terajší názov je najvhodnejší z prekladov starých názvov.

Ďalšie požiadavky na zmenu názvu obce neboli, pretože aj terajší je pekný a označuje ” dávne kostolné miesto ” na Záhorí.

3